Človek v 10.týždni má dĺžku do 4 cm. Má už vyvinuté oči, nos, vnútorné aj vonkajšie ucho. Má už horné aj dolné končatiny, na ktorých sa formujú prsty. Na koži začínajú rásť malé chĺpky, vytvárajú sa základy vlasov. Srdce je kompletne vyvinuté a pravidelne sa sťahuje. Obličky začínajú produkovať moč. Vytvára sa análny otvor, u chlapcov vznikajú semenníky. Človek v 10.týždni prehĺta plodovú vodu a kope nohami.
Do konca 10.týždňa má človek vyvinutých až 90% anatomických štruktúr dospelého jedinca.
Nielen v našej spoločnosti rezonuje téma interrupcií. Na Slovensku je zákonom umožnené podstúpiť umelé ukončenie tehotenstva “bez udania dôvodu“, čiže bez medicínskej indikácie, len po dohode lekára s “ pacientom“ do 12.týždňa vývoja človeka. Akoby človek do 12.týždňa svojho vývoja nemal ani to základné právo na vlastný život. Argumentuje sa zvyčajne tým, že spoločnosť musí akceptovať právo ženy rozhodnúť sa v ťažkej životnej situácii. Jedným dychom ale spoločnosť dodáva (a žene v ťažkej životnej situácii predsa len naznačuje), že jednou z možností je práve jej tehotenstvo ukončiť a s jej tehotenstvom ukončiť vývoj iného človeka.
V živočíšnej ríši panuje zákon “silnejšieho“. „Silnejší“má viac príležitostí na párenie, väčšie územie, viac potravy. Viac šancí na prežitie a rozmnoženie svojho druhu. V živočíšnej ríši má človek špecifické postavenie- telesnou stavbou síce patrí medzi živočíchov, ale predsa ich presahuje. Ako jediný z nich si uvedomuje seba samého, svoje konanie a jeho dosah. A nielen medzi prírodovedcami sa tak neustále objavuje otázka- kto (čo) je v skutočnosti človek.
Hoci si človek v 10.týždni neuvedomuje seba samého, svoje konanie a jeho dosah, jeho existenciu by si mali uvedomovať a mali by ju rešpektovať všetci dospelí členovia ľudskej spoločnosti a predovšetkým jeho vlastná matka.
Ľudská morálka, právny systém a spoločnosť sa napriek všetkým súčasným výzvam a ohrozeniam neriadia zákonom “džungle“. Tí silnejší si uvedomujú existenciu a potreby slabších: vysoký človek nezašliapne nižšieho, o starých, slabých a chorých je postarané v našich rodinách a nemocniciach, osobitne sú chránené záujmy detí.
Niektorí členovia spoločnosti sa preto môžu právom pýtať, prečo nie sú chránené práva človeka v jeho najviac zraniteľnej fáze vývoja- keď sa tvoria jeho orgány, keď je bytostne závislý od dodávky kyslíka a živín od svojej matky tak, aby sa z človeka v 10.týždni mohol stať človek, ktorý je v 39.týždni pripravený sa narodiť.
A vôbec- prečo absencia ochrany najzraniteľnejších zaujíma len niektorých z nás? Prečo to nie je v záujme nás všetkých?
V ústave Slovenskej republiky čl.15 odsek 1-4 je napísané:
(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. (2) Nikto nesmie byť pozbavený života. (3) Trest smrti sa nepripúšťa. (4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Ods. 4 je zvlášť hoden povšimnutia, pretože umožňuje také pozbavenie života, ktoré podľa zákona trestné nie je. V podstate len sucho konštatuje, že podľa zákona môže byť niekto pozbavený života lebo sa na tom spoločnosť dohodla.
Čo je teda ľudský život a od koho pochádza? Kto nám dal život? Máme právo ho vziať človeku hoci v 10.týždni vývoja? Máme právo sa na tom dohodnúť?
Namiesto zbytočného filozofovania prejdime k faktom.
Budúci lekári, a teda aj gynekológovia, sa v rámci štúdia na lekárskych fakultách učia o tom, kedy vzniká ľudský život. Keď sa opýtate fundovaného odborníka v tejto oblasti- embryológa, kedy vzniká ľudský život s istotou vám odpovie, že ľudský život vzniká spojením mužskej a ženskej pohlavnej bunky. Na tomto fakte sa po stáročia nezmenilo nič, a práve naopak, moderné technológie nám dnes pomáhajú pochopiť komplexný mechanizmus biochemických reakcií a delení už na úrovni prvých jednotlivých buniek v prvých štádiách vývoja človeka. Prvé delenia buniek nového ľudského organizmu sú presne a dômyselne riadené, nové bunky poznajú svoje umiestnenie v čase a priestore podľa kľúča, ktorý poskytuje genetická informácia a prostredie, v ktorom k procesom delenia buniek dochádza. To, že ide o inteligentný proces (hoci na mikroskopickej úrovni) odporuje populárnemu tvrdeniu o “zhluku buniek“ ako štádiu vývoja človeka, ktoré si nezasluhuje rešpekt nielen vedeckých autorít, ale ani spoločnosti ako celku.
Ďalej treba zdôrazniť, že vývoj človeka je kontinuálny proces od vzniku prvej bunky až po jeho smrť. Na každé delenie buniek a ich umiestnenie v priestore a čase nasleduje ďalšie delenie a diferenciácia buniek do tkanív a orgánov. Neexistuje okamih vo vývoji človeka, ktorý by bol menej dôležitý ako iný. Vývoju životne dôležitých orgánov-mozgu a srdca, pľúc,obličiek,pečene, ale aj všetkých ostatných orgánov predchádzajú mnohé delenia buniek a ich diferenciácia bez ktorých by tieto orgány vôbec nemohli vzniknúť.
Dokonca aj schopnosť prežitia plodu, samostatne mimo organizmu matky datovaná približne do 24.týždňa vývoja, je určená dostatočnou zrelosťou pľúc zabezpečiť dýchanie ako výmenu plynov medzi pľúcami novorodenca a vonkajším prostredím. Čiže opäť hovoríme o určitom stupni vývoja organizmu, ktorý bol dosiahnutý vďaka všetkým predchádzajúcim deleniam a diferenciáciám buniek. Mozog, srdce, pľúca-ich stavba a funkcia sa tu neobjavili len tak zrazu „z ničoho nič“, ale vznikli vývojom ľudského organizmu.
Tak ako mesiac v roku sa nezačína šiestym dňom, ale prvým v poradí, tak sa ľudský život nezačína v 6. týždni, ale prvým dňom prvého týždňa.
Prečo potom vznikajú rozličné postoje, názory a presvedčenia, ktoré človeka v 10.týždni svojho vývoja nepovažujú za človeka, resp. fakticky umožňujú jeho zákonom schválenú fyzickú likvidáciu?
Náš právny poriadok pozná pojem „osoba“. Je to človek, ktorý má práva a povinnosti. Aj práva aj povinnosti definuje zákon. Preto v našom právnom poriadku je pojem „osoba“ jasný a zrozumiteľný:je to človek s právami a povinnosťami. Podľa zákona, resp. na základe vyššie uvedeného tvrdenia by logicky človekom mala byť osoba so svojimi právami a povinnosťami. Sú tu však dva problémy. Prvým je to, že zákon pojem človek priamo nedefinuje. Druhým problémom je, že hoci by sme človeka definovali ako osobu s právami a povinnosťami, táto definícia celkom prirodzene nestačí, pretože nedokáže obsiahnuť biologickú charakteristiku človeka ako ľudského organizmu, ktorý vzniká a zaniká, ktorý prechádza kontinuálnym vývojom pred narodením aj po ňom.
A v konečnom dôsledku, ak človeka považujeme len za osobu s právami a povinnosťami, vzniká priestor na špekulovanie, odkedy má právo na život. A toto je základným kameňom úrazu celej problematiky.
Vráťme sa však k článku 15 ústavy Slovenskej republiky, kde sa v prvom a druhom odseku spomínajú pojmy “každý“ a “nikto“ a v prvom odseku ešte aj pojem “ľudský život“. Prirodzene by sme očakávali, že spomínané pojmy sa vzťahujú na “človeka“. Ak sa však vzťahujú na človeka ako na osobu s právami a povinnosťami, je to dostatočné?
Právny poriadok definuje aj to, že človek nadobúda práva a povinnosti momentom narodenia. Trochu sa nám to teraz komplikuje. Čiže, ak uvažujem o osobe až od momentu narodenia, život koho je potom hoden ochrany ešte pred narodením?
A ak je podľa prvého odseku článku 15 ústavy-citujem: „ľudský život hodný ochrany už pred narodením“, tak odkedy? Od 12.týždňa? Prečo nie od 6.týždňa? Prečo nie od počatia?
Ak je teda ľudský život hoden ochrany už pred 12.týždňom vývoja, tak momentálne platný interrupčný zákon je protiústavný. A teda je potrebné ho zmeniť. A dať šancu aj človeku v 10.týždni.
Zoznam použitej literatúry:
archiv.vlada.gov. sk. Ústava Slovenskej republiky[ online ]Cit.2021-02-10 Dostupné na internete:https://archiv.vlada.gov.sk/old.uv/8576/ustava-slovenskej-republiky8786.html?menu=1280
HOLÁŇ, M. a kol.2018. Tehotenstvo v obrazoch. 1.vyd.Bratislava: Fortuna Libri, 2018.296 s.ISBN 978-80-8142-708-4
