Nielen v lekárskom prostredí,ale dá sa povedať, že celkovo v našej spoločnosti sa ustálil názor (tzv. status quo), že legálne a bezpečné umelé ukončenie tehotenstva na žiadosť pacientky- bez “medicínskej indikácie“ v zdravotníckom zariadení vykonané lekárom-gynekológom za určitých presne definovaných podmienok- jednoducho patrí k práci toho, kto má liečiť a zachraňovať ľudské životy. Je zvláštne, že právo na život človeka v 10.týždni dnes v právnych podmienkach SR ustupuje právu ženy-matky rozhodovať o svojom tele, hoci ona v skutočnosti nerozhoduje len o svojom tele, ale aj o tele a živote iného človeka. Pri interrupcii predsa lekár neodstraňuje maternicu,ale to čo sa v maternici nachádza- ľudské embryo, resp. plod. Kým žena má za sebou “prinajmenšom“ bolestnú životnú skúsenosť, z pohľadu embrya, resp. plodu ide doslova o jeho život alebo smrť. Ak teda priznáme, že embryo, resp. plod je žijúcou entitou, že vôbec môžeme hovoriť o ľudskom živote, ktorý je podľa Ústavy SR “hoden ochrany už pred narodením“.
Ako teda? Môžeme? Poďme sa na to pozrieť.
Organizmus dospelého človeka je zložený z približne 30 biliónov buniek. Tieto bunky nevznikli naraz a v definitívnej podobe, ale všetky sa vyvinuli pôvodne z jednej bunky- zygoty mechanizmom niekoľkonásobného delenia a diferenciácie. Zygota (jednobunkové embryo) vznikla spojením mužskej a ženskej pohlavnej bunky, a teda premiešaním genetickej informácie matky a otca. Často počuť zvláštny argument, že ak zygota je “život“, tak potom musí byť “životom“ aj mužská a ženská pohlavná bunka. Kým ale ľudské pohlavné bunky sú diferencované a nemôžu sa ďalej deliť a špecializovať,zygota je totipotentná- t.j. môžu z nej vzniknúť akékoľvek bunky ľudského organizmu vrátane tých pohlavných. Zygota zároveň na rozdiel od pohlavných buniek obsahuje plnú sadu 46 chromozómov a jedinečnú DNA nového jedinca odlišnú od materskej a otcovskej DNA, ktorú obsahujú pohlavné bunky matky a otca.
Ak teda hovoríme o “živote“, zygota predstavuje prvé vývojové štádium nového ľudského života, pričom pohlavné bunky sú už existujúcou súčasťou “života“ matky a otca.
Platí teda, že už od oplodnenia môžeme hovoriť o existencii nového ľudského organizmu, ktorý geneticky nepatrí organizmu matky ani otca,a ktorý spĺňa definíciu ľudského organizmu podľa všetkých aktuálne platných vedeckých definícií.
Bezprostredne po svojom vzniku začínajú ľudské embryo a materský organizmus spolu komunikovať prostredníctvom tzv. cross-talk- embryo vysiela materskému organizmu rôzne chemické signály, napr. PAF (faktor aktivujúci krvné doštičky, EPF (včasný tehotenský faktor) a hCG (choriový gonadotropín). Už niekoľko hodín po oplodnení je v krvi matky prítomný EPF, ktorý je imunosupresorom podporujúcim rast a delenie buniek embrya vnútri tela ženy. Rovnako materský organizmus reaguje na vznik embrya produkciou proteínov, materských pohlavných hormónov, molekúl a rastových faktorov tak, aby pripravil sliznicu maternice na implantáciu (uhniezdenie) embrya.
Organizmus ženy sa teda už od oplodnenia nebráni prijatiu nového ľudského jedinca, práve naopak-vytvára prostredie na jeho prežitie, rast a vývoj.
Človek si od svojho vzniku-od prvého vývojového štádia zygoty a počas celého svojho ďalšieho vývoja a existencie zachováva svoju jedinečnú genetickú výbavu, ktorú nijako neovplyvní ani rast v tele iného (materského) organizmu. Zygota, embryo, plod, novorodenec, dieťa, dospievajúci aj dospelý jedinec majú formálne identickú genetickú výbavu, rovnaké poradie báz DNA, ak nepočítame s genetickými mutáciami, ku ktorým v priebehu vývoja prirodzene dochádza. Biologický „preukaz totožnosti“ človeka teda vzniká už v momente oplodnenia, premiešania genetického materiálu matky a otca a vzniku zygoty.
Akokoľvek by sme teda chceli špekulovať o vzniku človeka ako ľudského organizmu, všetky cesty vedú k jedinej udalosti- vzniku zygoty ako jednobunkového embrya. Vývoj ľudského organizmu je postavený na vzniku zygoty. Bez tohto prvého vývojového štádia nevznikne človek nielen in vivo v organizme ženy, ale ani in vitro prostredníctvom techník asistovanej reprodukcie.
Preskočiť prvé vývojové štádium človeka ani žiadne iné štádium jednoducho nie je možné- celý proces vývoja človeka je kontinuálny a každý ďalší krok súvisí s tým predchádzajúcim.
Vráťme sa teda na úvod- je ľudský život hoden ochrany pred narodením už od svojho vzniku?
Keďže v Ústave SR sa explicitne spomína pojem “ľudský život“ nie pojem“osoba“ alebo “ľudská bytosť“ odpoveď je:jednoznačne áno. Za zmenu súčasne platnej legislatívy, ktorá ľudský život nechráni už od svojho vzniku sa teda oplatí bojovať.
